Spomienka na Tokio

Článok Daniela L. Smitha – kameramana z Tokia

Zo zákulisia (návštevy Michaela v Tokiu)

Teraz prichádza čas, keď by ste mali vedieť, že sa niečo deje, a vy ste uprostred niečoho veľkého. Nielen to, byť v tieni Michaela Jacksona, najväčšej popovej hviezdy môjho života, by s kamerou na osem dní malo byť považované za niečo iné.

Ale bol to telefonát, ktorý som dostal po prvom dni mojej práce, ktorá sa mi dostala priamo domov. Zazvonil telefón, a na druhej linke bol hlas nejakej ženy: "Haló Daniel, tu je..., pamätáš si ma. Niekoľko ráz sme spolu volali, no ale naposledy to neskončilo najlepšie. Povedal si, že som bola veľmi povrchná. Ale videla som ťa v televízii s Michaelom Jacksonom. Môžeš ma s ním zoznámiť? Chcela by som...", ale ja som jej zložil.

Dostala ma s jej "Haló". Ale skutočnosť, že mala takú bezočivosť zavolať mi, malo vplyv na to, ako som filmoval Jacksona ďalších sedem dní so svojou kamerou. Neviem ako opísať túto predstavu. Keď prišlo na to, že Jackson hľadá niekoho na filmovanie jeho pobytu v Japonsku, jeden zo spolu organizátorov tejto návštevy, Broderick Morris z Positive Productions, mi ponúkol takúto poctu byť tam. A za to som mu veľmi ďakoval. Ironicky mi na to povedal: "Dávaj si pozor na to, čo chceš natočiť."

A bolo to tam, medzi riadkami, mal som z toho skutočne stresy. Začalo to na mieste odbavovania batožiny, kde Jackson prišiel na letisku v hale Narota International Airport. Keďže on, Morris a Miss Universal Japan 2006 Kuraka Chibana prešli cez dav fanúšikov, Jackson na mňa ukázal prstom, aby som filmoval fanúšikov. V rozhovore pre kameru ma požiadal, aby som urobil záber s ním a fanúšikov. Na nešťastie, ochrankári letiska asi neboli zbehlí v tom o čo ide, a jedna žena z ochranky si evidentne myslela, že Jackson sa chcel zbaviť dotieravých kameramanov. A tak ma odchytila za dav vtedy, keď som sa nažil robiť si svoju prácu. Až bodaguardovi sa podarilo dostať ma z jej „smrteľného objatia“. A práve títo bodyguardi mi preukázali služby, keď ma neraz počas tých dní vyslobodili od šialených fanúšikov. Kedykoľvek a kdekoľvek prišiel Jackson v Tokiu, sprevádzali ho celé húfy fanúšikov, médiá a samozrejme aj paparazzi. A práve paparazzi boli neskutoční. Niektorí z nich riadili motorky, iní Mercedesi, taxíki, alebo v niektorých prípadoch JEEPi. Jeden z nich sa jednoducho snažil ísť tak rýchlo, ako sa len dalo. A robil to každý jeden deň.

Keď Jacksonov van odchádzal z BIG CAMERA, kde bol na nákupoch, asi 300 fanúšikov a novinári obklopili celé auto. Šofér dostal auto z davu asi po 10 minútach. Byť v hotely, kde bol Jackson oficiálne ubytovaný znamenalo akceptovať, že každá osoba, ktorú ste stretli v hotelovej hale, a boli tam skutočne veľké davy ľudí, boli fanúšikovia, ktorí chceli, aby ste dodali Michaelovi niečo ako ich darček. Väčšina z týchto vecí boli kvety, podpisové karty a menšie darčekové balenia. Jedna žena asi zo srandy ponúkla svoju podprsenku a nohavičky. No, myslím, že to nemyslela vážne.

Potom tu ale boli desiatky telefonátov z televízie, rádií, magazínov a novín, ktorí chceli, aby som im povedal, čo si dal Jackson na večeru, čo kúpil v obchodoch, alebo čo robil v hotely. Ale ja som bol tak zaneprázdnený filmovaním, že som to nebral vážne. Ale pomyslel som ti: "Je to tá najlepšia otázka, ktorú sa ma môžete spýtať?"

Alebo chceli vedieť aj to, čo si ja myslím o Jacksonovi. To bolo jednoduché. On je skvelý, je veľmi milý, priateľský a rozvážny na to, že musí žiť svoj život ako v zlatej klietke. Na VIP Premium Party a Fanúšikovskej Party bol k svojim fanúšikom veľmi štedrý. Na oboch akciách boli fanúšikovia očarení tým, ako sa k nim správal.

Keď sme odchádzali z Tokia helikoptérou na americkú vojenskú základňu, Jackson sa čudoval na tým, ako hladko prebiehal let. Neskôr mi na to povedal: "Najprv som bol trocha nervózny. Ale keď sme vzlietli, bolo to skvelé. Je to veľmi silný stroj."

Keď som ho raz filmoval, a zakopol som, on a jeho bodyguard mi pomohli k tomu, aby som nespadol. Jackson mi na to s úsmevom povedal: "Si v poriadku DAN? Musíš sledovať tie schody..."

V skutočnosti nebolo ťažké pracovať preňho. Bola to potreba naplniť toto poverenie byť tam a sledovať čo sa deje. Aj keď sa to všetko skončilo, denne mám asi 5-6 telefonátov, väčšinu z nich sú takí, ktorí chcú, aby som im poskytol svoje nahrávky. Pre Jacksona a promotérov sú tieto nahrávky veľmi exkluzívne, ale akosi im nevenujú veľkú pozornosť. Stále sa obávam telefonátu: "Ahoj Daniel, myslím, že nás prerušili..."